9. abonentný koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu (20.5.2022, Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu) pripravil pre poslucháčov „šťavnatú“ dramaturgiu, pred orchester sa postavil dirigent Adam Sedlický.
Večer sľuboval skladby, ktoré sa dobre počúvajú, majú v sebe zvukovú plnokrvnosť, dve z nich repertoárovo mimoriadne známe, takže poslucháč má vycibrené ucho a počuje každý nedostatok. V duchu dobrej tradície, nechýbalo dielo slovenského autora, ktoré dopĺňalo trojicu diel – tentoraz to bol Eugen Suchoň. Uvádzanou kompozíciou večera sa ukázala jeho nadčasovosť a kompozičné majstrovstvo.
Iste, všetky skladby sú náročné na výstavbu, hoc známe, si vyžadujú dostatočne vyhrať sa so zvukom, aby prinášali homogénnosť, ten správny výraz. No a v neposlednom rade – sólista, respektíve sólistka večera. Veľké meno – klaviristka Jordana Paľovičová, interpretka, ktorá je pre publikum magnetom, pretože ju poznáme najmä vďaka presvedčivému stvárneniu hudby 20. storočia.
Adam Sedlický patrí k najmladšej generácii našich dirigentov, no už v tomto veku má za sebou rad zvučných spoluprác nielen na Slovensku, ale i v zahraničí. Od roku 2017 je stálym dirigentom operného súboru Národného divadla moravskoslezského v Ostrave a od roku 2020 stálym dirigentom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Za zmienku iste stojí, že okrem dirigovania má vyštudovaný aj klavír, čo je pre každého dirigenta nepochybne výhodou.
Sedlický sa na program pripravil precízne. Už v prvej časti St. Paul´s Suity pre sláčiky, op. 29 Gustava Holsta (dielo, ktoré nebolo pomenované podľa katedrály, ale podľa dievčenskej školy, v ktorej skladateľ učil a aj školskému orchestru kompozíciu venoval) nastúpil orchester pod taktovkou Sedlického orchester s pekným, homogénnym zvukom, dobrou výstavbou, sviežom tempe. Jig má mať presne takúto životaschopnosť, navyše, s dynamikou sa hráči vysporiadali presne podľa partitúry, vytvorili kontrasty a efektne pracovali s tempovými zmenami.
Aj druhá časť, ostináto, mala dobrú výstavbu, plynulosť, vystihla štruktúru kompozície, ktorou bola opakujúca sa tématvoriacapevný základ celej druhej vety. Kantiléna verzus sprievod si postupne menia svoje funkcie, no kľúčom je, popri technickom hraní vystihnúť pôvab vo výraze. Hoci sa každá z častí opiera o anglické, írske ľudové tance – v druhej cítime vidiecky valčík v rýchlejšom tempe, podstatné je, aby im ostala nadstavba. Holst, napriek tomu, že komponoval krátke, na pohľad jednoduché skladbičky, nie sú to žiadne „prvouky“ pre začiatočníkov. Naopak, kombinácia folklóru s eleganciou vo výraze vie vcelku potrápiť, no v podaní Rozhlasákov sme počuli mimoriadne kvalitný, zrelý výkon.
Tretia veta Intermezzo má operný charakter. Sólo huslí v podaní koncertného majstra Lukáša Szentkeresztyho bolo čisté a malo pekne vyspievanú kantilénu. Aj vďaka dobre nastavenej dynamickej hladine sprievodu dalo vyniknúť sólu. V tomto prípade sa ukázali cenné skúsenosti dirigenta Adama Sedlického, ktoré má v oblasti operného repertoáru. Husle Szentkeresztyho spievali svoju pomyselnú áriu, aj vo vysokých polohách bolo spevné a znelé. Koncertný majster precítil najmä exoticky stavanú melodiku partu a hoci pizzicatový sprievod v pianissime v pomalom tempe nebol celkom rytmicky presný (čo dirigent ihneď zaregistroval a zjednal okamžitú nápravu), temperamentom bola celá táto členitá časť vystavaná pútavo.
Najznámejšia časť suity Finale okamžite, od prvej veselej témy (Dargason, anglická ľudová pieseň zo 16. storočia) navodila tú správnu atmosféru. V kontrapunkte, vo violončelách sme počuli ďalšiu – Greensleeves, slávnostnejšieho charakteru. Orchester postupne naberal objem a mohol sa spoľahnúť na dirigenta. Nástupy naznačoval precízne, presne, jeho gestá boli zrozumiteľné, výrazovo skladby preciťoval a predznačoval charakter a výraz úsekov. Bolo to sľubné, pozitívne otvorenie večera.
Eugen Suchoň a jeho Rapsodická suita pre klavír a orchester, op. 20 bola ďalšou skladbou, ktorej dala hlavný punc sólistka Jordana Palovičová. Nielen svojou hrou, no i svojím zjavom. Je to interpretka, ktorá púta pozornosť okamžite – má dokonalú, krásnu stavbu ruky, je radosť na ňu sa dívať za klavírom, pretože vie sa absolútne koncentrovať na dielo. Navyše, jej príprava na Suchoňovo majstrovské dielo bola mimoriadne precízna, pretože do posledného taktu poznala všetky orchestrálne party. Vie presne odhadnúť zaangažovanosť výrazu, s akým hrať klavírnu literatúru 20. storočia. Nikdy neskĺzne do romantického klišé, je si vedomá modernistických a progresívnych trendov, ktoré sa zákonite dotýkajú aj klavíra, no zároveň z neho nerobí hudobný nástroj bez života. Táto vzácna symbióza rácia a emócií jej dáva predpoklady interpretovať klavírnu literatúru 20. storočia spôsobom, aby ste si u pamätali a aby sa poslucháčov dotkla.
Suchoňova Rapsodická suita pre klavír a orchester je dielo obtiažne na výstavbu, myšlienkovo i na metrorytmus, ktorý je premenlivý, ba pre interpretov až zradný. Vyžaduje od hráčov a najmä od sólistu absolútnu koncentráciu. Jediná chyba a rozpadne sa ako domček z karát.
V štvorčasťovej kompozícii Jordana Palovičová ukázala, ako je schopná pracovať s dynamikou, predviedla dokonalé behy, súmerné, bezchybné trilky, virtuózne časti kombinovala s krásne vystavanými melodickými, ktorým v interpretácii nadelila až impresionistickú farebnosť. V partoch s orchestrálnymi, ktoré boli kontrapunkticky stavané a bolo úplne zjavné, že Suchoň nimi ako skladateľ predbehol dobu, je to geniálne, prekrásne dielo, korešpondovala s orchestrom. Palovičovej technika je stopercentná: akordy isté, zvučné, spevné, no zároveň dokázala z melodiky vyťažiť maximum. Kontrasty v spodných polohách verzus vysokých zahrala s efektnou farebnosťou.
Najviac však fascinovala jej rytmická precíznosť. Spoločne s orchestrom sa táto skladba zmenila v jeden veľký, skvele fungujúci mechanizmus a vďaka taktovke Sedlického všetko fungovalo v súhre. V partoch, kde sa mala zaskvieť sólistka, stíšil hladinu, no v búrlivých častiach, plných akordov klavíra, vygradoval teleso do potrebnej hladiny. Bezchybné boli aj sólové výkony hráčov, bolo evidentné, že tejto skladbe venovali zvláštnu pozornosť.
Je to odvážny počin Eugena Suchoňa, ktorý by si zasluhoval samostatnú analýzu a najmä – častejšie uvádzania v koncertných sálach. Dielo patrí k vrcholom jeho inštrumentálnej tvorby, v ktorom sa prejavuje jeho kompozičná sila. Každá časť je výrazovo, no i kompozične odlišná, s prvkami modality, moderných harmonických postupov, introspektívnych momentov (krásne stvárnených v tento večer) oproti výbušným, dramatickým. Pod taktovkou Sedlického sme počuli precízne vystavané dielo, bolo zjavné, že ho naštudoval do posledného detailu, rovnako ako sólistka. Spoločne tvorili jeden veľký, živý organizmus, prehovárajúci k poslucháčom.
Ťažko si predstaviť, že po takomto zážitku človeka čaká v koncertnej sále ešte niečo ďalšie. Dozvuky Suchoňovho monumentálneho diela trvajú v poslucháčovi ešte niekoľko hodín, ba aj dní. Profesor Ľudovít Rajter veľmi dobre vedel, prečo túto skladbu premiérovo uviedol v Prahe v roku 1965 so Slovenskou filharmóniou (klavír hrala Klára Havlíková). Presne takéto diela by mali byť zaradené do dramaturgie našich orchestrov.
Predsa však, po pauze prišiel na rad Felix Mendelssohn-Bartholdy a jeho Symfónia č.3 (Škótska) a mol, op. 56. Nedá nám nespomenúť, že presne túto symfóniu sme počuli len pred dvoma mesiacmi v Slovenskej filharmónii pod taktovkou bývalého šéfdirigenta Jamesa Judda.
Mendelssohn dostal dobré kompozičné základy už v detstve, takže už v útlom veku začal komponovať svoje prvé symfónie. V Škótskej zosobnil svoje dojmy z pobytu vo Veľkej Británii, kde vycestoval ako 20-ročný. V tej dobe už mal za sebou pomerne veľké kompozície a hoci by sa predpokladali skôr destinácie ako Taliansko či Francúzsko, voľba padla práve na Londýn a následne Škótsko. Z cesty, ktorá začala v Edinburghu a skončila sa v Glasgowe, si robil zápisky, no symfóniu skomponoval až 13 rokov po ceste.
Začiatok symfónie, trošku neistý v podaní SOSR, je pomalý. Tichý, pochmúrny úvod – dychy a violy, ku ktorým sa pridali violončelá, nebol až tak zvukovo precízny. Až keď sme počuli spevné husle, orchester opäť nabral istotu, rytmickú i výrazovú. Touto náladou skladateľ zobrazuje kaplnku Holyrood augustiniánskeho opátstva v Edinburghu.
Následne už výstavba kompozície, respektíve jej úvodu, nabrala napätie a aj druhá téma, ktorú Mendelssohn nezvolil kontrastnú, no žalostnú, podali rozhlasáci s vnútornou dámou a precítenou lyrikou. Teleso disponovalo pod taktovkou Sedlického homogénnym zvukom a nestagnovalo, bravúrne si dokázal poradiť s gradáciami, dokonca odvážnejšie, ako to býva zvykom. Krásne vyznela opakujúca sa téma – spevnosť a práca s materiálom, akcent na modulácie podčiarkli skladateľov zámer. Bolo zjavné, že dirigent má naštudovanú nielen partitúru, ale i okolnosti vzniku diela, mimohudobný program, preto rytmické nezrovnalosti (pred pomalou časťou) nech sú odpustené. V úvahu sa berie skôr dielo ako celok a energia, s akou hudobníci hrali. A tá bola zjavná.
Ešte jedna skutočnosť bola markantná pri interpretácii tejto symfónie – Adam Sedlický je dirigent, ktorý sa nebojí progresívneho prístupu v interpretácii. V rýchlych, svižných častiach volil tempá, ktoré boli rýchlejšie, ako ich poznáme z mnohých, „lenivých“ prevedení. Iste, sóla sa ocitli takmer na hranici hrateľnosti, no aspoň preverili kvality hráčov a dielo tak získalo nebývalý esprit.
Zato Adagio lamento malo v sebe dostatok intimity a vrúcnosti najmä vďaka nosnej téme v sláčikoch, dobrej gradácii a výbornému výkonu trumpetistov.
Finále (s krásnym klarinetovým plačom) nás opäť presvedčilo, že Symfonický orchester Slovenského rozhlasu s mohutným, plným symfonickým zvukom dokáže kvalitne odohrať aj repertoár, ktorý často preverí i tie najlepšie telesá s nie najlepším výsledkom.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: RTVS, Ivona Orešková, archív
