Slovenská premiéra skladby nemeckého autora Ernsta Rotersa a uvedenie kompozície brazílskeho autora Heitora Villa-Lobosa na pôde Slovenskej filharmónie predstavujú progresívny počin tejto inštitúcie.
Koncertné sály sú s menšou prestávkou neprístupné pre verejnosť už vyše roka a tento stav spôsobený pandémiou, paradoxne, odhalil aj nové možnosti. Dramaturgicky a inštrumentálne neobvykle stavané kombinácie prináša aj Slovenská filharmónia a koncert venovaný Roku slovenského divadla (23.3. 2021) vysielaný v zázname z Koncertnej siene SF, priniesol online publiku netradičné komorné chuťovky. K tomuto koncertu považujeme za potrebné sa s odstupom času ešte vrátiť, keďže v kontexte mnohých súčasných produkcií si zasluhuje pozornosť, hoci sa počúval ťažko pre mnohé nedostatky vo výslednom zvuku. Koncert samotný však priniesol nielen uvedenie skladby v slovenskej premiére, ale aj diela skladateľov či ich kompozície, ktoré v tejto koncertnej sieni nepočujeme často, respektíve skôr vôbec.
Hneď prvou takouto raritnou vzorkou bol brazílsky autor Heitor Villa-Lobos, ktorého si väčšinou spájame s repertoárom pre klasickú gitaru (napríklad na gitarovom festivale J. K. Mertza nikdy nechýba), tentoraz však znela jeho komorná kompozícia Assobio a játo (Jet-Whistle) pre flautu a violončelo. Villa-Lobos ju skomponoval v New Yorku v roku 1950 a prejavuje sa v nej jednak jeho zmysel pre experimentovanie, no zároveň poctivá tradícia európskej hudobnej kultúry. Je to typický príklad jeho „exotického“, na kontrastoch postaveného štýlu, ktorý obaja interpreti – flautista Cyril Šikula a violončelista Ken-Wassim Ubukata podčiarkli od prvých taktov.
Villa-Lobos už od prvých tónov necháva vyniknúť kontrasty sláčikového a dychového nástroja, využíva ich maximálne registre, vypäté polohy, necháva vyniknúť špecifické farby violončela, rovnako však nezabúda nechať vyspievať flautu a v oboch prípadoch zachádza do extrémov. Čo však je pozoruhodné, oba hudobné nástroje sú v partnerskej rovine, nikdy poslucháč nemá pocit, že jeden nástroj je privilegovaný oproti druhému. Obaja hudobníci tento moment vzácne pochopili.
V prvej časti Allegro non troppo sme počuli vyspievané melodické linky, ale aj husto písaný sprievod v pregnantnej rytmickej súhre interpretov a ak by bol zvuk, na ktorý sme boli pri obrazovkách spracovaný profesionálnejšie (keďže sme v súčasnosti odkázaní len na túto formu a nemôžeme si ho vychutnať priamo v sále), nemuseli sme tak bojovať s jeho nedostatkami – tie však nevznikli vinou interpretov.
Energickú, kontrastne stavanú prvú časť strieda clivé, melancholické Adagio, v ktorom autor nepracuje s témami kontrapunktickou technikou (na rozdiel od prvej časti), obaja hudobníci svoje party precízne zachytili. V ich prejave nechýbal ani potrebný lyrický výraz a práve v pomalej časti vyznela ich detailná práca s frázami, jednotné nástupy a dobre zosynchronizované „dýchanie“.
Pointu aj vyvrcholenie celého kusu prináša záverečná časť Vivo, v ktorej skladateľ vyžaduje od flautistu špecifický tón tvorený razantným fúkaním do flauty, pričom ústami zakrýva celý náustok. V kombinácii s rýchlym glissandom výsledok pripomína vzlietajúce lietadlo – vďaka tejto novátorskej technike sa darí dosiahnuť novú estetiku zvuku a v kombinácii so všetkými kontrastnými materiálmi rozmanitej náladovosti, veľmi dobre podčiarknutej oboma interpretmi, to bol esteticky mimoriadne zaujímavý zážitok. Šikula je vynikajúci hráč, ktorý dokázal tento part zahrať, rovnako čelista Ken-Wassim Ubukata je intonačne presvedčivý, intonačne čistý melodik (Villa-Lobos je autor, ktorý stavajúc rozmanité témy v zvláštne znejúcich náladách komponuje lineárne – keď by sa už zdalo, že tému povedie flauta, zrazu dá priestor pre peknú tému, vyspievanú v čele, a práve tento pochopený moment v koncertnom prevedení nechýbal). Bol by býval aj zvukový, nielen estetický zážitok, nebyť zle nastavených parametrov, ktoré zbytočne a najmä necitlivo vyťahovali úseky forte a umelo zas sťahovali pianové časti.
Aj skladba ďalšieho autora bola lahôdkou, v Slovenskej filharmónii nevídanou, neslýchanou: Ernst Roters, nemecký dirigent, operný režisér a skladateľ, ktorý sa dostal do povedomia ako autor filmovej hudby – pre skôr narodených, spolupracoval s režisérmi bývalej NDR. Okrem filmovej, scénickej a rozhlasovej hudby komponoval aj symfonické, operné a komorné diela – sláčikové kvartetá a klavírne skladby.
Rotersovo Trio pre husle, violončelo a saxofón, W. 26b z roku 1926 bolo počas online koncertu v Slovenskej filharmónii uvedené v slovenskej premiére. Obsadenie sľubovalo kvalitnú interpretáciu: Leila Akhmetova (husle), Ken-Wassim Ubukata (violončelo) a Ladislav Fančovič (alt saxofón). Pri počúvaní filmovej hudby Rotersa je zrejmé, že to bol skladateľ výnimočných kvalít, ktorý dokonale poznal orchester, ale najmä mal zmysel pre modernú hudobnú reč. Bol progresívny, nebál sa rozmanitých inštrumentálnych, ani rytmických či tonálnych kombinácií. To isté spravil aj v komornej skladbe – z troch hudobných nástrojov dokázal vytiahnuť priam neuveriteľnú paletu farieb a rytmov, až ste mali niekedy pocit, že na pódiu znie malý orchester. Už v prvej časti necháva Allegreto marziale predstaviť všetky tri hudobné nástroje v rôznych, pre poslucháča zaujímavých formách hudobných techník a dosahuje tým nevídanú škálu farieb a zvukových nuáns. Všetci traja hráči ich na pódiu vytiahli s precíznosťou a zaangažovanosťou – hoci, opäť sme skôr v online priestore vnímali len obrazovú zložku a skutočný zvuk si museli viac-menej primyslieť. Kvalitne obsadená komorná zostava nemala dostatok priestoru vyniknúť pre nekorektne spracovaný zvuk. Žiaľ.
Druhú časť Adagio otvoril čelista Ken-Wassim Ubukata, ku ktorému sa následne pridali husle a saxofón – v lineárnej súhre vyspievali celú tému, ktorú dohral saxofón sólo. Melancholickú, až clivo znejúcu časť sa trojici hráčov podarilo náladovo vystihnúť – zvlášť intímne pianissimové úseky by sa prekrásne niesli (ak by neboli umelo stíšené). Sú to skúsení interpreti, ktorí aj pri ťažkej predpísanej dynamike dokážu zachovať krásny, nosný, znejúci tón – či už hovoríme o saxofonistovi Fančovičovi alebo čelistovi Ubukatovi.
Záverečná časť Vivace – Tranquillo – Vivace priniesla opäť rýchle tempo, v ktorej vynikla virtuozita huslistky Leily Akhmetovej, a tiež pregnantná rytmika hráčov. Je to náročná kompozícia, v ktorej je ťažké orientovať sa – špeciálne táto časť znie, akoby mal každý hráč svoj vlastný part, hrajúci úplne nezávisle od ostatných, pritom spoločne tvoria vynikajúci, veľmi dobre fungujúci celok. Kým neraz boli sláčiky tým stmeľujúcim prvkom a altový saxofón bol nositeľom melodickej línie, celkom prirodzene melódiu prebralo čelo a následne akoby preplávalo na chvíľu do huslí. Roters bol mimoriadne zručný, dobre podkutý skladateľ a finále tejto komornej skladby vystaval tiež v logickom celku. Po prvej svižnej časti sa interpreti stíšili vo výrazovo miernejšom Tranquillo – hlavnú tému interpretoval Fančovič na altovom saxofóne a ocitol sa dokonca aj bez sprievodu huslí a violončela, skladateľ necháva tento nástroj vyznieť v plnej jeho kráse. Kompozíciu opäť uzatvára návratom k rýchlemu Vivace, kde majú všetky tri hudobné nástroje plnohodnotné party, akoby sa rondovou formou vrátil k úplnému začiatku a chcel poslucháčom odhaliť opäť rozmanité možnosti tejto neštandardnej nástrojovej kombinácie.
Bohuslav Martinů a jeho Kuchynská revue, H. 161 (pôvodná verzia pre rozprávača a komorný súbor) patrí k skladateľovým najúspešnejším dielam, no napriek tomu sa jeho pôvodná verzia od svojej premiéry (v premiére ju uviedla Jarmila Kröschlová so svojou tanečnou skupinou 17. novembra 1927 v Umeleckej besede v Prahe) niekoľko desaťročí neuvádzala. Kuchynská revue zaznievala len ako 4-časťová suita, v domnení, že niektoré časti baletu sú stratené. Až vďaka piľnej práci českého muzikológa Aleša Březinu dielo opäť ožilo celé a v Slovenskej filharmónii ho uviedli v básnickom preklade Daniela Heviera, pri príležitosti Roku slovenského divadla, ktorému bol aj koncert venovaný. V úlohe rozprávača účinkovala herečka Činohry SND Božidara Turzonovová, interpreti hrali pod taktovkou Kena-Wassim Ubukataku.
Námetom baletu Kuchynská revue, s podtitulom Pokušenie svätúšika Hrnca, je komplikovaný milostný život kuchynského riadu. Tento druh alegórie má svoj pôvod už v 18. storočí. Hlavnými postavami Kuchynskej revue sú manželia – pán Hrniec a pani Pokrievka, ďalej zvodná Habarka, záletník Uterák a prísny moralista Zmeták (uvedené v bulletine ku koncertu). V súlade s vtipnými textami prednesenými rozprávačom korešponduje aj hudba: opäť sa v tomto prípade zišli výborní hudobníci: Jozef Luptáčik – klarinet, Radoslav Práger – fagot, Rastislav Suchan – trúbka, Leila Akhmetova – husle, Kristína Luptáčiková – violončelo a Ladislav Fančovič – klavír.
Martinů bol mimoriadne invenčný skladateľ – dokázal doslova maľovať nálady, dômyselne pritom využívať farby hudobných nástrojov so šarmom a eleganciou a najmä humorom – aj to je dôvod, prečo sa toto dielo dodnes tak páči najmä Francúzom. V dobe, kedy Kuchynská revue vznikla, boli obľúbené tance ako tango či charleston, ktoré s erudíciou a gráciou využíva skladateľ aj v tomto diele. Mimochodom, aj typická pulzujúca rytmika tanga či charlestonu sú práve tými záživnými prvkami, ktoré robia skladbu takou atraktívnou a očarujúcou. Inštrumentalisti ju hrali s presvedčivosťou – rovnako aj melodické party dychových nástrojov (klarinet, trúbka, fagot), ktoré majú doslova programovú úlohu. Vynikali aj fantasticky zahraté jazzové klavírne party v podaní Ladislava Fančoviča.
Skladateľova hudba je plná zručne napísanej karikatúry, ktorá vďaka interpretom dostala vtip a dušu. Do hudobného stvárnenia sa im podarilo dostať presne tú odľahčenosť a humor, ktorý vložil Martinů do svojho diela. Výsledkom bol úsmev na perách divákov, ktorý nám dnes tak všetkým chýba, takže aj preto vďaka za toto prevedenie!
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
