Obaja speváci sú nositeľmi zvučných mien už teraz, no je nepochybné, že veľká kariéra ich ešte len čaká. Bratislavskému publiku v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie sa predstavili s mimoriadne pútavou dramaturgiou.
Mladých slovenských operných spevákov – Slávku Zámečníkovú a Petra Kellnera nie je potrebné nášmu publiku zvlášť predstavovať. Pôsobia ako sólisti vo Viedenskej štátnej opere, no aj na Slovensku sme ich mohli počuť vďaka účinkovaniu v rôznych projektoch. Slávka Zámečníková vzbudila pozornosť, okrem iného, interpretáciou Góreckého 3. Symfónie v Štátnom divadle Košice (recenziu si môžete prečítať tu) – projekt uviedli pod taktovkou šéfdirigenta Petra Valentoviča najprv v Kunsthalle a pred pár dňami v Dóme sv. Alžbety. Jej priezračný soprán prekrásnej svetlej farby, s ktorým vie mimoriadne dobre pracovať, ju predurčuje na rozmanitý repertoár. Vo Viedni debutovala ako Norina v Donizettiho opere Don Pasquale, no pozornosť vzbudila aj stvárnením postáv v barokových tituloch Claudia Monteverdiho – Korunovácia Poppey a Orfeo. Blízki sú jej aj súčasní autori a vo Viedni sa naučila rešpektovať aj revolučné, moderne poňaté inscenácie. Je to interpretka, ktorá sa vie s citom prispôsobiť scéne a repertoáru – či už spieva operný alebo piesňový repertoár, chápe do dôsledkov estetiku hudby a prenesie ju do interpretácie do najmenšieho detailu.
Slovenský bas Peter Kellner je sólistom Viedenskej štátnej opery od roku 2018, kde sa publiku predstavil aj ako Figaro (Le nozze di Figaro) a Basilio (Il barbiere di Sevilia). V sezóne 21/22 sa prvýkrát predstavil v New Yorkskej MET v role Collina v kultovej inscenácii Pucciniho Bohémy v réžii Franca Zeffirelliho. Taktiež sa predstavil ako Papageno v Royal Opera House v Londýne a debutoval v Berlínskej Štátnej opere ako Figaro. Naši diváci ho môžu poznať aj zo Slovenského národného divadla, kde je hosťom v operách Don Giovanni ako Leporello, La Bohème ako Colline či v roli Osmina v Mozartovom Únose zo Serailu.
Je to mimoriadny natur talent so schopnosťou na sebe húževnato pracovať a má v sebe niečo vzácne – napriek sláve mu ostala pokora. Nielen ľudská, ale i repertoárová, čo je v prípade mladého interpreta raritné a zároveň určujúce v jeho nasledujúcej kariére.
Obaja speváci sú nositeľmi zvučných mien už teraz, no je nepochybné, že veľká kariéra ich ešte len čaká. Bratislavskému publiku v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie sa predstavili s mimoriadne pútavou dramaturgiou – poslucháčsky príťažlivou, zároveň javiskovo atraktívnou, takže koncertná podoba árií a duetov dostala vďaka ich hereckému a tanečnému umeniu aj temperament a esprit. Nebol to len klasický koncert operných spevákov – číslo za číslom, s klavírnym doprovodom – mimochodom, tým vynikajúcim klaviristom bol Stephen Hopkins (ku ktorému sa ešte dostaneme). Tento koncert bol stavaný príbehovo, zároveň bol vyskladaný zo známych kusov, ktoré zneli v prvotriednej interpretácii. Či už to bol klasicizmus alebo bel canto – oba štýly dokážu preveriť spevákov, dokonca, tie jednoduchšie znejúce čísla sú zradné a dokáže v nich vyplávať napovrch každá jedna chyba, i ten najmenší detail. V tento večer sme sa však stretli s priezračne čistou interpretáciou, vypracovanou do najmenšieho detailu, ktorej zároveň nechýbala muzikalita. Vzácna kombinácia.
Prvá časť koncertného večera (20.6.2022) patrila Mozartovi, otváracím číslom bolo dueto z Figarovej svadby Cinque, dieci, venti. Vo výrazovom prejave nechýbal komický akcent, precítené dynamické vystupňovanie a prekrásne, mäkké frázovanie. Už od tohto prvého dueta bolo zrejmé, že speváci sa vynikajúco dopĺňajú. Slávka Zámečníková s jasným, svetlým sopránom dokázala odľahčiť Mozartov repertoár, spievala melódie s potrebnou ľahkosťou, Kellner s nosným basbarytónom ukázal sýty, nosný vokál krásnej farby, schopný mať nad ním kontrolu vo všetkých polohách. Aj práca s tempom – potrebné spomalenia a následné zrýchlenia v rámci toku melódie (vynikajúco s nimi pracoval klavirista), boli prirodzené a mimoriadne muzikálne.
Precíznosť pre klasicistický repertoár sa prejavila v árii Non più andrai (ária Figara), v ktorej Kellner v svižnom tempe preukázal bravúru, schopnosť precítenej práce s dynamikou a vynikajúcu technickú výbavu. Aj ďalšie čísla publikum presvedčili: dueto Zuzany a Grófa Almaviva Crudel perche finora (istota Kellnera sa ukázala aj vďaka tomu, že s touto rolou je absolútne zžitý, Zámečníková svojím svetlým sopránom mu bola v duete ideálnou speváckou partnerkou, boli zohratí rytmicky, dychom i výrazom) a ária Zuzany Giunse alfin il momento… v podaní Slávky Zámečníkovej patrila nepochybne medzi vrcholy večera. Z odľahčenej, komickej polohy bola schopná predniesť áriu v pomalom tempe, rozsahovo náročnú, aj na spodné polohy, s bezchybnými, čistými ozdobami, nádherne vyspievanými kantilénami a zmyslom pre štýlovú interpretáciu klasicizmu.
Pred ďalšími opernými číslami sa predstavil Hopkins ako sólový interpret. Chopinova Etude op. 10 č. 3 Tristesse je z tých, v ktorej sa dá nájsť hlboký, sugestívny lyrizmus kombinovaný s virtuozitou. Je to nepochybne klavirista, ktorý je technicky zdatný, no pri Chopinovom diele si mohol dovoliť podstatne viac agogiky, poetizmu a výrazových kontrastov, ako nám to predviedol – i tak však všetka úcta. Nestáva sa často, aby interpreti v týchto pozíciách počas koncertu vystupovali sólo, napriek tomu – Hopkinsa sme v tento večer počuli aj v druhej časti večera, v Lisztovej Liebesträume č. 3 As dur.
Nasledovali dve árie a jedno dueto z Mozartovej opery Don Giovanni, v ktorej sú obaja interpreti ako doma. Ária Leporella Madamina, il catalogo è questo je „prefíkane“ skomponovaná a má komický podtón. Spevák disponoval presvedčivým výrazom, dopĺňal ho klavirista v rýchlom tempe – spoločne tak vytvorili „odstrašujúci“ zoznam žien, ktoré Si Don Giovanni podmanil. Bolo zjavné, že Kellner sa v úlohe Leporella cíti ako vo svojej koži.
Jedným z najnáročnejších kusov, ktoré v prvej časti večera zazneli, bola nepochybne ária Non mi dir bell’idol mio, ktorej sa zhostila Slávka Zámečníková. S istotou zvládla aj koloratúrne výšky, podarilo sa jej dosiahnuť presvedčivý výraz, čo sa lyrických vyznaní týka, no v častiach, kedy mala pracovať s dramatickými momentmi, nepredviedla úplnú istotu. Napriek tomu podala obdivuhodný výkon.
Dueto Zerliny a Don Giovanniho La Ci Darem La Mano ukončilo prvú časť večera sebaistými výkonmi. Obaja speváci preukázali kvalitné spevácke výkony, aj herecké, ktoré k takémuto koncertnému večeru neodmysliteľne patria. Hoci sa tento duet nezdá obtiažny (oproti iným Mozartovým titulom) je rozsahovo náročný a vyžaduje si vokálnu pohyblivosť. Je to mimoriadne populárny duet a interpreti večera mu okrem lyrickej, precítenej interpretácie, štýlovo čistej, pridali aj punc vtipu.
Druhá časť koncertu sa koncentrovala na talianske bel canto. Zazneli ukážky z opier Don Pasquale a Nápoj lásky Gaetana Donizettiho a Semiramide Gioachina Rossiniho.
Dueto Dona Pasquala a Noriny Signorina in tanta fretta bolo v podaní spevákov nielen vokálne presvedčivé, ale najmä herecky. Je to vďačný komický materiál – mnohí speváci na pódiu až „prehrávajú“ tieto dialogické pasáže do afektu. Našťastie, prevedenie Slávky Zámečníkovej a Petra Kellnera ostalo v kultivovanej rovine, no nenechalo ľudí v hľadisku chladnými.
Interpretáciou árie Assura z opery Gioachina Rossiniho Semiramide Deh, ti ferma…Quei numi furenti, si na seba Kellner vzal ťažký oriešok. Večná škoda, že v koncertnom prevedení s klaviristom nezvolili v prvej časti o trochu rýchlejšie tempo – znela pomerne ťažkopádne, aj keď jeho basbarytón bol nosný a znelý. V koloratúrach mu však chýbala potrebná ľahkosť.
Donizettiho ária Adiny a dueto z opery Nápoj lásky uzavreli tento večer. V árii Prendi, per me sei libero naša sopranistka doslova žiarila: jej čisté výšky vynikli, koloratúry boli obdivuhodne presné, spievané s ľahkosťou. Donizettiho štýl v tomto buffo kuse je prepracovaný: aj táto ária to dokazuje, koľkou kreativitou tento autor disponoval. Je plná sentimentu a melanchólie – tieto emočné škály (okrem technickej prepracovanosti) dokázala Slávka Zámečníková vyzdvihnúť v napohľad jednoduchej árii s prekrásnymi melodickými líniami.
Dueto Adiny a Dulcamaru Quanto amore ed io spietata uzavrelo tento večer v dobrej nálade: na pódiu sa obaja umelci ukázali ako spontánni, mladí ľudia, ktorých herecká akcia popri speváckom umení vie v tom najlepšom preniesť humor medzi divákov.
Iste, nemohol to byť záver večera. Takéto hlasy sa len tak z pódia nepúšťajú – publikum si vypýtalo nie jeden, ale až tri prídavky. Znelo populárne dueto Papageno/Papagena z Mozartovej Čarovnej flauty, v podaní Petra Kellnera ária Dona Basilia La calunnia è un venticello z Rossiniho Barbiera zo Sevilly a od Slávky Zámečníkovej nádherná pieseň Léa Delibesa Les filles de Cadix, v ktorej prejavila zmysel pre odlišný žáner, prirodzené rytmické cítenie a temperament.
Cyklus Veľké slovenské hlasy priniesol pre naše publikum mladých spevákov, ktorí sú už dnes vo svete skloňovanými interpretmi. Otázkou na zamyslenie azda je, prečo si často vážime mnohých umelcov až vtedy, keď sa v ich životopisoch blýskajú práve účinkovania v cudzine. Či je to akési oficiálne spečatenie ich talentu alebo nedostatočný kredit našich umeleckých inštitúcií – nechávame na zváženie čitateľov. No obaja interpreti, ktorí v tento večer vystúpili, rozhodne patria medzi slovenskú špičku, bez ohľadu na to, ktoré publikum im tlieska…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: PANER
