Na Slovensku nezaznelo vyše sto rokov, pritom je to kráľovský, majstrovsky napísaný klavírny koncert. Na to, aby ste si Klavírny koncert č. 1 bratislavského rodáka Ernő Dohnányiho vypočuli, musíte cestovať do Košíc. Ako sa hovorí – nová doba…
Štátna filharmónia Košice ponúka svojmu publiku vyváženú dramaturgiu – nie sú to vždy koncerty, ktoré dokážu „na prvú dobu“ pritiahnuť pozornosť väčšinového publika, ako napríklad v nedávnej minulosti Trojkráľový koncert s Deviatou symfóniou Beethovena či ďalšie overené tituly, no dáva okrem klasiky a známeho repertoáru dostatok priestoru aj domácej tvorbe či raritne uvádzaným skladbám. Prostredníctvom nich edukuje verejnosť, pričom dramaturgia je premyslená – tak, ako tomu bolo aj v prípade abonentného koncertu DOHNÁNYI – RAJTER – KODÁLY, ktorý sa konal 19. januára 2023 v Dome umenia. Nedala si ho ujsť ani naša redakcia, napokon, po vyše sto rokoch na ňom zaznel aj Klavírny koncert č. 1 e mol Ernő Dohnányiho v podaní Ladislava Fančoviča.
Dramaturgické spojenie štyroch skladateľov 20. storočia, diela ktorých zneli na koncerte, inštitúcia ilustrovala prostredníctvom osobného príbehu jedného z našich najvýraznejších dirigentských, skladateľských i pedagogických osobností – Ľudovíta Rajtera. Vďaka synovi profesora Rajtera – muzikológovi Adriánovi Rajterovi sa verejnosť aj dnes môže dozvedieť množstvo inšpiratívnych, zaujímavých skutočností z histórie a hudobnom živote v Bratislave a Budapešti. Ako podotýka Adrian Rajter na svojom blogu, z ktorého čerpala aj PR manažérka Štátnej filharmónie Košice Lucia Radzová: „…Intenzívne sa zaujímal (Ľudovít Rajter) o tvorbu Bélu Bartóka a jeho túžbou bolo štúdium v Budapešti, ktorá bola v tom čase inšpiratívnou a otvorenou modernou umeleckou metropolou. Mladý Rajter vyhľadal Bélu Bartóka a ukázal mu svoju absolventskú prácu – Sinfoniettu. Bartók vzhľadom na to, že sám kompozíciu nevyučoval, mu dal odporúčanie k Ernő Dohnányimu. Bol to jeden z kľúčových momentov pre ďalšie smerovanie Rajterovej profesionálnej činnosti. Bratislavský rodák Dohnányi bol popri Bélovi Bartókovi a Zoltánovi Kodályovi najvplyvnejšou osobnosťou maďarskej hudby prvej polovice 20. storočia.“
Práve Bartókovým dielom sa koncert začal. Rumunské tance patria medzi hrávané skladby – či už ich poznáme v pôvodnej verzii pre klavír alebo pre orchester, ktoré upravil samotný skladateľ. Komponoval ich v roku 1915, po dvojročnej odmlke spôsobenej 1. svetovou vojnou, ktorá v ňom vyvolávala depresie. Hoci je toto dielo inšpirované ľudovými tancami – ich základom je sedem rumunských melódií z Transylvánie (pôvodne interpretovaných na husliach či pastierskej flaute), Bartók skladby zahaľuje do smútku. Je to temné dielo, keďže celkový výsledok obrovského bohatstva rumunského folklóru, ktorým bol skladateľ počas svojich ciest do Rumunska fascinovaný (podnikol ich v rokoch 1909 až 1914), dokázal harmonicky zafarbiť. Bol to ten pravý stimul, ktorý potreboval v tvorbe hudby 20. storočia – rumunský folklór mu poskytol rytmickú, inštrumentálnu a melodickú inšpiráciu na novú tvorbu. Jeho úpravy pôvodných ľudových piesní, v ktorých našiel väčšie bohatstvo ako v maďarských melódiách a rytmoch, zahŕňajú nové harmónie v sprievode a voľnosť vo výbere tempa. V pomalých zvýraznil charakter tanca tým, že pristúpil k ešte pomalšiemu tempu, v rýchlych zdôraznil tempá ešte rýchlejšími.
Pod taktovkou Zbyňka Müllera mali Rumunské tance kultivovanú podobu. Kým mnohé súbory sa snažia zdôrazniť írečité, folklórne prvky v Bartókovom diele, často zabúdajúc, že ide už o novú tvorbu so zásahom skladateľa, artificiálnu hudbu, inšpirovanú folklórom, ktorá, navyše znie v interpretácii telesa zameraného na klasickú hudbu, Müller zvolil esteticky vyváženú, ušľachtilú podobu. V prvom tanci, ktorý pôvodne pochádza od dvoch cigánskych huslistov (Bartók vyhotovil aj ich nahrávku), dirigent neviedol k prehnaným akcentom sláčikové nástroje, ponechal ich v jemnej hladine piána tak, ako je aj zápis v partitúre, no pritom zemitý rytmus bol dostatočne výrazný vďaka prízvukom na dobách. Vďaka tomu mohol v orchestri budovať v melodike zreteľné kontrasty a dosiahnuť spevnosť témy v prvých husliach – orchester hral pod vedením koncertného majstra Maroša Potokára. Ten sa predstavil v sóle v treťom tanci, druhý predstavuje rýchlu melódiu, ktorú Bartók počul pôvodne na sedliackej píšťale. Hoci pôvodne to majú byť staccata, počuli sme ju opäť v esteticky kultivovanejšej podobe – legátovej, no v rytmike orchestra bol dostatočne zastúpený folklórny element. Navyše, orchester krásne, voľným spôsobom pracoval aj s tempami, čo len umocnilo tieto prvky. Z melodického pohľadu je najzaujímavejší tempom pomalší tretí tanec, ktorý pripomína južanské, balkánske vplyvy, istým spôsobom je dokonca blízky orientálnemu spôsobu práce s melodikou. Potokár ako huslista nahradil flautu piccolo, ktorá vo vysokých polohách supluje sedliacku píšťalu. Jeho interpretácia mala v sebe zrozumiteľnú artikuláciu, vrúcny prednes, prácu s ozdobami a bola mimoriadne precítená z pohľadu dynamiky. Prevažne sú všetky tance písané v 2/4 metre, až na štvrtý, ktorý je v 3/4. Túto zmenu bolo cítiť okamžite. Úvodné sólo s plynulými triolami a bodkovaným rytmom však nemalo charakter, aký poznáme z folklóru – skladateľ si to tak aj prial. Tempové označenie Moderato svedčí o jeho zámere pozmeniť tento tanec do vznešenejšej formy. Na začiatku sme počuli vyspievanú len tému, orchester nechával dirigent v úzadí, aby sa v tutti prejavili v plnej kráse – vo veľkom forte. Nie však v energickom ľudovom nápeve, no lahodnom zvuku, ktorý skôr koketuje s menuetom ako svižným folklórom. Ak aj doposiaľ diváci nemuseli mať dojem, že skladateľ komponoval tance, inšpirujúc sa rumunským folklórom, všetko sa napravilo v piatom tanci – Rumunskej polke. Tú interpretoval orchester v Allegre, v rýchlom tempe – okamžite v nástupe forte, rovnako posledný, rýchly tanec (Maruntel). Obom záverečným číslam nechýbala potrebná energia a živelnosť v rytme, ktorými sú tance charakteristické.
Bartókovo dielo striedala kompozícia Ľudovíta Rajtera Allegro sinfonico. Adrian Rajter ďalej hovorí o aktivitách našich skladateľov, aj vďaka angažovaniu zo strany Dohnányiho: „Ako hlavný dirigent Orchestra Filharmonickej spoločnosti, riaditeľ Vysokej hudobnej školy Ferenca Liszta a Hudobný riaditeľ Maďarského rozhlasu bol zároveň určujúcou osobnosťou budapeštianskeho hudobného života. Ľudovíta Rajtera prijal do svojej Majstrovskej školy kompozície na Vysokej hudobnej škole Ferenca Liszta a zároveň mu ponúkol aj dirigentské vystúpenie v Maďarskom rozhlase na čele Orchestra Kráľovskej opery. V rozhlasovom štúdiu i na koncertnom pódiu sa tak Rajter stretol s najväčšími osobnosťami vtedajšieho maďarského hudobného života. Dirigoval koncert, na ktorom Emil von Sauer, jeden z posledných žiakov F. Liszta, hral Chopinov e-molový a Lisztov A-durový klavírny koncert, s Dohnányim spolupracoval na kompletnom uvedení klavírnych koncertov W. A. Mozarta, so Zoltánom Kodályom pripravoval Psalmus hungaricus pre koncertné uvedenie v Maďarskom rozhlase.“
Ľudovít Rajter bol ako dirigent vynikajúci znalec orchestra a táto jeho erudícia sa pretavuje aj do kompozícií, ktoré sú nesmierne skoncentrované, logické a nadchýnajú prehľadnosťou formy. Pritom v nich dokáže skĺbiť tradíciu s modernými prvkami, rácio s emóciami – na ploche šiestich minút sa v orchestrálnom diele Allegro sinfonico z roku 1986 zhusťuje bez „zbytočných slov“ číra, absolútna hudba. Pod taktovkou Zbyňka Müllera sme počuli kvalitnú, koncentrovanú výstavu diela, s citlivým členením motívov, pričom orchester mal od začiatku dobrý ťah. Existuje niekoľko nahrávok tohto diela a ak aj dirigenti volia vláčnejšie tempo, Müller zvolil podstatne rýchlejší úvod, čím sa mu podarilo udržať celistvosť výpovede a dynamiku skladby – už to nasadenie budí ten magický dojem, čím vás hudba okamžite osloví. Zvukovo dômyselne členené, vyspievané polyfonické plochy nenechal zaniknúť – v Dome umenia je presne vhodný typ akustiky na tento typ orchestrálneho diela. Kontrasty sólových partov a tutti boli vypracované do najmenšieho detailu, v sólach dychov sa vynímali najmä časti v pianissimách, no ani tutti časti nepredstavovali len masu zvuku. Boli mimoriadne plastické. Pod taktovkou dirigenta orchester citlivo pracoval s tempami vo vnútornej štruktúre skladby, tak, aby bola zachovaná kompaktnosť diela.
Do tretice v prvej časti večera zneli populárne Tance z Galanty Zoltána Kodálya. Práve tým bola dramaturgia tohto večera podmanivá. Košice dokážu svojmu publiku ponúknuť absolútnu novinku, ktorá neznela na Slovensku vyše sto rokov, ale zároveň ich dostať do sály dielami, ktoré sú známe a v obľube publika (a navyše – už sme poukázali aj na ďalšie, historické prepojenie týchto skladateľov). Dielo Kodálya je opäť ovplyvnené folklórom – vychádza z ľudovej hudby okolia Galanty, kde niekoľko rokov žil. Inšpiroval sa verbunkom a vychádza z dvojčasťovej štruktúry – pomalej introdukcie a série štyroch rýchlych tancov s typickými tanečnými rytmami.
Dôsledne dodržané tempo Lento v predohre vystriedal svižný pohyb sláčikov a následne prekrásne, spevné sólo v podaní hráča na lesný roh (Bagoly Dávid). Iste, najvýraznejšiu úlohu v tomto diele však má klarinet, ktorý sa ozval vzápätí. V skladateľových tancoch klarinet evokuje dychový nástroj tárogató, ktorý sa často používal najmä na vidieku – aj v národnostne zmiešaných obciach. Práve klarinet je schopný priblížiť sa jeho špecifickému zvuku, no najmä jeho typickému frázovaniu. Klarinetová kadencia bola mimoriadnym posluchovým zážitkom: spôsob frázovania, trilky, práce s dynamikou, citlivé diminuendá, expresívnejší charakter sóla, na aký sme spravidla zvyknutí (často býva v podaní sólistov iných orchestrov kultivovaný a uhladenejší), zvýraznil charakter maďarského folklóru. Ak orchestre zápasia medzi akademickou interpretáciou či príliš folklórnou, tak Košičanom sa podarilo u Kodálya dostatočne zdôrazniť ľudový esprit, no zároveň vniesť do prevedenia aj potrebnú estetiku kultivovanosti klasickej hudby. V dobrej kondícii zneli aj horny, ktoré vo fortissime podporili zvukovú farebnosť. Dirigent vďaka umnej práci s tempami vedel, ako dospieť k potrebnej gradácii, v ktorej nechýbala vždy prítomná, charakteristická rytmická pulzácia.
V druhej časti večera znel klavírny koncert č. 1 e mol Ernő Dohnányiho v podaní Ladislava Fančoviča, ktorý je v Košiciach vždy vítaným sólistom. Napokon, aj s dirigentom Zbyňkom Müllerom už neraz spolupracovali a je zrejmé, že si umelecky sadli. Počas prípravy si náš klavirista robil poctivý rešerš a zistil, že dielo hral naposledy v Bratislave samotný autor v máji roku 1908.
Prvá časť koncertu, ktorý je inak výrazovo a najmä technicky náročný pre sólistu – skladateľ sám bol klavirista, takže v parte pre klavír nájdeme množstvo technicky ťažkých pasáží, navyše klavír často včleňuje do orchestra, takže najmä v úvode to nie je až taký typický koncert, v ktorom sa môže sólista „zaskvieť“, má tempové označenie Adagio maestoso – Allegro.
Orchester v mohutnom fortissime presvedčil sebaistým nástupom a zvukom zodpovedajúcim neskororomantickému slohu – následne sa v kadencii objavilo sólo v podaní klaviristu. Rovnako prierazná, akordicky postavená kadencia klaviristu však bola v úvode menej jasná – začiatok v podaní Fančoviča bol prepedalizovaný. Ladislav Fančovič je typ technicky precízne pripraveného interpreta, takže z tohto hľadiska mu nič nemožno vyčítať – rovnako ako nástup bol dôrazný, aj jeho sólo bolo korešpondujúce s dynamickou hladinou orchestra. Len príliš splývalo, tak isto aj v ďalšej kadencii. To však nebránilo vychutnať si jeho part i orchester. Už od prvých taktov bolo zrejmé, že je to výnimočné dielo – je záhadou, prečo sa nehrá. Následné, prekrásne hobojové sólo, spôsob, akým majstrovsky pracuje skladateľ s inštrumentáciou – no najmä to, aké brilantné pasáže nadelil klavíru, nás okamžite presvedčili, že na tento klavírny koncert sa zabudlo neprávom. Mohutné akordy, o ktoré sa Fančovič dokázal v pravej ruke oprieť a pritom elegantne odľahčiť ľavú ruku (no s výraznením harmonických tónov), dôsledne vystavané dialogické časti s orchestrom, striedanie búrlivých, dramatických partov s precítenými, lyrickými – Dohnányi je autorom silného, obsažného diela, ktoré je strhujúce. Máte okamžite pocit, že ani nota tam nie je navyše – nie sú v ňom tie „balasty“, ktoré v klavírnych koncertoch mnohí autori píšu, aby vyplnili „obsah“. Precíznosť hudobnej formy je jednoznačne „brahmsovská“, dokonca aj zvukovo sú tam isté asociácie úplne jednoznačné, no predsa to nie je kópia. Skladateľ klavír povyšuje na virtuózny nástroj – no nie samoúčelne. Dokáže ho muzikálne včleniť do orchestra. Presne táto symbióza sa na koncerte podarila – nielen z tak podstatného rytmického hľadiska, ale aj myšlienkového a výrazového.
Chémia medzi Fančovičom a orchestrálnymi hráčmi pod taktovkou bývalého dlhoročného šéfdirigenta Štátnej filharmónie Košice, dnešného hlavného hosťujúceho dirigenta Zbyňka Müllera vytvárala tú hlavnú esenciu tohto diela. Po majestátnom úvode prišlo k voľnejším, introspektívnejším častiam – prekrásne znela téma vo violončelách a violách, na ktorú sa plynule pripojil klavirista a následne znela téma v hoboji. Prvá časť je rapsodická z hľadiska temp, premenlivých štruktúr a hoci orchester si mohol udržať podstatne tichšiu dynamickú hladinu v piánach a viac vycibriť dynamiku, (aspoň na balkóne boli s balansom trochu problémy), aby sa viac zdôraznil kontrast a vynikol sólista, rozhodne nemožno uprieť vynikajúcu výstavbu diela. Hoci by sa ešte dali vycizelovať niektoré labilné nástupy a intonačné nepresnosti v drevených dychoch, jednotlivé sólo výkony boli čisté a nádherne v sále dominovali. Napríklad aj husľové sólo, ktoré znelo v závere prvej časti.
Pomalú časť Andante uvádza pomerne v úspornej inštrumentácii orchester – sláčikové nástroje v pizzicatach a sólo lesného rohu – opäť v prekrásnej, bezchybnej, čistej a precítenej interpretácii hráča na lesný roh, ktorý dokáže nielen čisto hrať, ale aj presne dodržať dynamiku. Úvodný dlhý tón nasadil vo forte, následne pokračoval v mezzopiane. Dlhé polové noty, pedantne viazané – bol to krásny motív, takmer až ako pozdrav fiktívnej Clare Schumannovej. Nástup klaviristu bol vášnivý a búrlivý – presne v zmysle partitúry, skladateľ predpisuje forte a appasionato e rubato. Spôsob, akým sa Fančovič mäkko dokáže oprieť o hutné akordy, pracovať s melodikou – s tempom, tak, aby bola voľná, no zároveň zachovať čistotu melodickej línie, je unikátny. A uvedomovali sme si, že aj štruktúra tejto kompozície má svoje majstrovské kvality. Nemožno ju porovnať so žiadnym iným rukopisom – Dohnányi bol veľkým skladateľom (a nepochybne klaviristom, čo zjavne cítiť – najmä v záverečnej kadencii) a to, že jeho dielo neznelo vyše 100 rokov u nás, je obrovskou hanbou a svedčí tak trošku aj o tom, ako si v Bratislave „vážime“ našich rodákov. Alebo sa skôr bojíme objavovať nové a stavíme to na istotu zvanú „b mol“, všakže…
Poznáte tie pomalé časti pri mnohých klavírnych koncertoch, pri ktorých sa buď neskonale nudíte alebo sa idete roztopiť od sladkej romantiky? Tak Dohnáyiho klavírny koncert – jeho pomalá časť nie je ani jeden z týchto prípadov. Vedel vystavať lyrickú tému sugestívne, rovnako aj sólista sa jej chopil s ozajstným nasadením, precítil ju – vášnivo, s veľkými emóciami, s patričnými dynamickými zvratmi – od pianissima až po mohutné fortissimo, od jednoduchých melodických motívov a rozložených akordov až po majestátne, mohutné akordy a dramatické arpeggiá. Ďalšia časť, ktorá je naplnená obsahom – absolútnou hudbou s angažovaním dychov (flauta, hoboje, klarinety, fagoty), s obrovským, expresívnym vrcholom, ktorý v Košiciach vygradoval Müller do uveriteľnej, presvedčivej veľkoleposti, aby sa opäť vrátil k introspektívnemu zvuku – záverečnému pianissimu.
Pred záverečným Vivace sa publikum opäť roztlieskalo. Znak toho, že do Domu umenia chodí aj mladé publikum! A mentori, tí vzdelaní si ich po koncerte teda aj patrične vychutnali. Sama som bola svedkom, ako jedna distingvovaná dáma (v róbe, za akú by sa nemusela hanbiť ani na kráľovskom dvore) po koncerte vstala a zamierila si to k dvom tínedžerkám. V dobrom ich karhala, že keď raz má koncert tri časti, neexistuje, aby tlieskali po prvej či druhej a ukazovala im v bulletine, ďobajúc ukazovákom na príslušné miesto Dohnányiho diela (mimochodom, dokonalá manikúra), komentujúc: „tuto to dievčatá máte napísané!“. Rumenec na tvári dievčat, ktorý mal tendenciu meniť sa do purpurového odtieňa značil, že túto lekciu si zapamätajú navždy…
Vrátiac sa však ku koncertu: záverečnú časť začal orchester pod vedením dirigenta svižne, v predpísanom forte. Po úvodnom, orchestrálnom vstupe sa ozval klavír s témou. Aj táto časť je premenlivá – skladateľ dáva najprv do popredia klavír, no neskôr mu predpisuje „tranquillo“ a v popredí boli fagoty a klarinety (neskôr tento postup kombinuje s inými dychmi). Forma tohto diela a spôsob, akým autor pracoval s inštrumentáciou, boli zárukou, že poslucháčova pozornosť bola vždy udržaná. Dirigent precízne témy členil – pod jeho taktovkou sme sa dočkali pedantne naštudovanej partitúry a mimoriadne kvalitnej výstavby diela. Müller je klasik, ktorý neexperimentuje – dôsledne dodržiava zápis, čo je pri tomto diele nanajvýš potrebné. Jednak nebolo uvádzané a okrem toho, skladateľ bol veľmi precízny, čo sa zápisu týka. Výsledná forma prevedenia teda rešpektovala autora, bez akýchkoľvek zbytočných výmyslov. Klavír v tejto časti dostáva veľký sólový priestor – Ladislava Fančoviča sme počuli vo vynikajúcej forme vo všetkých sólach. Za všetky azda expresívne, ktoré bolo v sprievode tympanov – v rýchlom tempe, pedantne vyhraté, bez tzv. šmírovania (také niečo tento klavirista nikdy nerobí), ktoré ukončia dramatické fanfáry plechových dychov. Nasledovala záverečná kadencia sólistu: vo fortissime, rubate (s občasným motívom plechov a následne i drevených dychov), no bol to skvostný záverečný výstup. Majestátny výkon špičkového hráča, ktorý dokázal vo finále ukázať klavír vo svojej kráľovskej podobe.
Záverom azda výstižná citácia syna profesora Rajtera vo videu, ktoré PR oddelenie zverejnilo pred koncertom: „Som si istý, že môj otec by považoval uvedenie slovenského diela v susedstve kompozícií majstrov, ktorých si vážil a ktorých poznal, za veľkú česť. A zvlášť, že sa tak deje v jeho milovaných Košiciach a v podaní hudobníkov Štátnej filharmónie Košice.“
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Miriama Fenciková
