Šéfdirigent SOSR Ondrej Lenárd je schopný motivovať energiou a charizmou Symfonický orchester Slovenského rozhlasu tak, aby vydali hráčsky zo seba to najlepšie.
Fašiangový koncert v rámci Mimoriadneho koncertu SOSR (9.2.2024) priniesol energický, živelný, žiarivý a odľahčený repertoár, ktorý tomuto obdobiu svedčí. Pod taktovkou šéfdirigenta Ondreja Lenárda sa večer začal koncertnou predohrou Rímsky karneval Hectora Berlioza.
Po prvých pár energických taktoch introdukcie- forte sláčikových nástrojov bolo sebaisté, dynamika výborne odstupňovaná, aby sa tempo zmenilo na Andante – ozvalo sa oduševnené sólo anglického rohu s vyváženým sprievodom v piane. Berlioz nám predstavil moderný orchester, ktorého farby naplno využíva. Šéfdirigent Lenárd postupne vrstvil jednotlivé sóla, až kým z hudby nevyrástla extatická hudba plná živelnosti. Orchestrálne farby vyzdvihol brilantne – jednotlivé hlasy vyspieval, boli jasné a zreteľne artikulované v dobre nastavenom tempe. Je to len stupienok k otvoreniu drámy, no vždy je to romantická skladba, mimochodom, písaná k opere Benvenuto Cellini, ktorá mala nešťastný osud. Berliozova opera z roku 1838 spôsobila skladateľovi obrovské sklamanie a uchytila sa len predohra, ktorá je založená na scéne búrlivých karnevalových osláv na rímskom námestí Piazza Colonna. Keď tú hudbu (po jej rozvinutí do spomínanej drámy) a v závere jej fanfáry počujete, ihneď vám evokujem karneval. Je to kombinácia energie, bujarej zábavy a lesku farieb – práve tie na koncerte zneli s precíznosťou a potrebnou explóziou.
Čajkovského Talianske capriccio, op. 45 je často uvádzané, je to skladateľov hudobný portrét Talianska a napísal ho v roku 1880, keď strávil tri mesiace v Ríme. Na albumoch tento kus spájajú či už s prvou alebo piatou symfóniou autora – dokonca ešte aj dnes sa mnohí dirigenti zvučných mien snažia zachytiť podstatu Čajkovského hudby, preniknúť do jej hĺbky, zachytiť ľudové motívy, ale pritom i vnútornú drámu. No a treba povedať, že nie vždy sa to aj darí. Podľa mňa, veľmi nevhodnou experimentáciou a snahou o moderné „psie kusy“ pri interpretácii jeho hudby sú experimenty s tempom a nerešpektovanie partitúry. To je skrátka nedostatok empatie a preferovanie vlastného ega (rozumej koncepcie dirigenta) – v dnešných pochopeniach hudba stráca na kráse a veľkoleposti a dokonca základných farbách.
Šéfdirigent Ondrej Lenárd tieto experimenty nerobí, už niekoľkokrát sme sa presvedčili, že Čajkovského hudba mu svedčí. Patrí do generácie dirigentov z doby, kedy sa tieto „novinky“ v snahe byť za každú cenu originálny, nenosili. Patria medzi ne zachované tempá, práca s orchestrom na zvukovosti, šéfdirigent je schopný motivovať energiou a charizmou orchester tak, aby vydali hráčsky zo seba to najlepšie – maximum. Samozrejme, za predpokladu zachovania autorovej koncepcie.
Fanfáry plechových dychov v úvode – Andante un poco rubato, sa ozvali znelo, no nie príliš hlučne, tak, ako predpisuje partitúra, v piáne. No pritom je to zvuk, ktorý musí zaznieť, postupne sa pridali drevené dychy a táto úvodná, pomalá, rubatová časť vygradovala v krásnom, mohutnom zvuku. Najmä tá hĺbka zvuku, ktorá sa nedarí orchestrom zachytiť, bola citeľná. A následne tá jemná pulzácia – v podstate, celý čas, od úvodu ju musíte vo vnútri orchestra počuť, precíznu rytmiu, nie otrockú, ale takú, ktorú muzikanti cítia. Rytmický vzorec sa neustále ozýva, no pritom zaznievala spevná, nádherne vystavaná, hlboká, prekrásna téma v sláčikoch. V tom momente sme vedeli, že to bude Čajkovskij zahratý so zvláštnym citom, aké počúvame od ruských orchestrov. Nie je pravda, že naši dirigenti to nedokážu – jeden príklad sme počuli počas Fašiangového koncertu.
Tá téma je priam magická – cítiť v nej typického Čajkovského, materiál, ktorý počujeme aj v jeho symfóniách. Vyrastala postupne, aby postupne nadobudla veľké rozmery (s tou neustálou pulzáciou v dychoch), mala ukážkové legato, výstavbu, ktorá sa rozvíjala a končila v piane. S diminuanedami pracovali prvé, druhé husle, violy a violončelá citlivo a muzikantsky, aby v závere tejto témy ostali len husle s violončelami v dychberúcom pianissime. Následné spevné sólo hoboja, ku ktorému sa pridali flauty a potom sólo klarinetu – skladateľ úžasne využil lineárnu štruktúru diela, aby nechal priestor pre vyniknutie farby drevených dychov, vystupňované až do fff. V gradácii a tremolách sláčikov nastúpili plechy a keď sme opäť začuli v hlbokých polohách sláčikov známy motív – triola plus jedna osminka, s témou vyspievanou v anglickom rohu, hoboji, fagote a lesnom rohu, postupne slabnúcim a spomaľujúcim motívom v sláčikoch až do ppp, vedeli sme že príde zmena nálady. Je to také zreteľné, logické a krásne, ak sa hudobné dielo hrá správne – a stačí len sledovať partitúru, tie témy a sonórnosť z nej vyrastú pred našimi očami veľmi zreteľne. Celkovo 9 temp mení Čajkovskij v tomto diele – od úvodného Andante, cez Pochissimo più mosso, Allegro moderato, Andante, Presto, ďalšie až po záverečné Prestissimo. Aj tanečnosť je súčasťou tejto skladby – nie, nestala sa z nej karikatúra, ako pri mnohých súčasných orchestroch. Nebola totiž uponáhľaná, bol dodržaný rytmus a akcentácia, bola vzletná a elegantná. Bolo to veľkolepé a zároveň krásne – dielo obsahuje prvky toskánskej ľudovej hudby a charakteristickú melodickosť. Členenie tejto skladby, jej prekrásny, neuponáhľaný úvod, ale bol to najmä šarm a muzikalita, ktorou si vás hráči získali. Iste, sú v nej aj virtuózne pasáže, boli dôsledne vyhraté, ale najviac ma zaujali tie rubatové pasáže a gradačné úseky, ktoré z kompozície priam vyvierali. Rozhlasáci aj prostredníctvom tejto skladby dokázali, že vedia kombinovať cit s technickou virtuozitou. Ich technicky náročné časti nezneli „školácky“ presne, no s vitalitou a energiou, a samozrejme, protipól rýchlych častí, hlboký lyrizmus Čajkovského, s odzbrojujúcou hĺbkou.
Po tomto ohromnom interpretačnom výkone prišiel na rad Gershwin – jeho Rhapsody in Blue so sólistom večera – vynikajúcim virtuóznym klaviristom Ladislavom Fančovičom. Ani neviem, kto má na Slovensku lepšie predpoklady zahrať túto skladbu s takým jazzovým espritom, ako práve tento hudobník, ktorý má aj svoj jazz band. Iste, nehovoríme o jazzovej kompozícii v pravom slova zmysle, no s jazzovými prvkami, ktoré je potrebné hrať nielen s citom, ale i vkusom, nájsť niekde v týchto dvoch žánroch prienik. Príťažlivý, muzikálny, esteticky vkusný, rytmicky jazzový, no predsa, aj virtuózny. Niektoré party v sólovom klavíri si vyžadujú bravúru, sú nesmierne náročné, pritom je potrebné hrať ich s ľahkosťou. Ladislav Fančovič tieto predpoklady spĺňa.
Poďme však po poriadku. Čo robí Rapsódiu v modrom identifikovateľnou okamžite? No predsa klarinetové sólo v úvode. To charakteristické glissando, podľa ktorého túto skladbu každý ihneď spozná. Nuž tak, nie každý má schopnosti amerického klarinetistu Rossa Gormana z orchestra Paula Whitmana, ktorého úvod – aký ho dnes poznáme, bola jedna veľká improvizácia. A náhodne aj vzniklo počas skúšky, kým sa snažili muzikanti dosiahnuť Gershwinov želaný zvuk – v pauze si klarinetista dovolil parodovať klavír. Jazzovo, s humorom, glissandom, na čo samotný skladateľ reagoval nadšením. Zahrať tento part nie je jednoduché, musí byť neodolateľné, spontánne, zároveň okázalé, trošku drzé, kvílivé a vtipné. Na koncerte nebolo ideálne, ostal vo „vzduchu“ visieť jeden zádrheľ, no podstatné je, že po tomto zaseknutí klarinetista pokračoval. Až na tento jeden technický nedostatok, ktorý zrejme vznikol psychickým tlakom, nie hráčovou nedostatočnou prípravou, mal tie výrazové predpoklady, ktoré toto sólo musí mať.
Ladislav Fančovič vlani interpretoval Rapsódiu v modrom aj s iným orchestrom, pred pár mesiacmi v rozhlase realizoval nahrávku tejto ikonickej skladby. Už jeho prvé sólo ukázalo nielen bravúru, technickú čistotu, ale prirodzený cit pre jazzovú rytmiku. Rapsódia je neodolateľná svojou atmosférou, synkopami, príťažlivou melodickosťou. Klavír je kontrastný, z lyrickosti prejde do mohutných akordov – v nich sa v podaní Fančoviča zreteľne ozývala známa melodická linka.
Čo však bolo na tomto koncerte pozoruhodné, bol orchester. Teleso orientované na klasickú hudbu spravidla nedokáže až tak prirodzene cítiť jazz. Zvyčajne je tam cítiť snaha, no je tak trochu šablónovitá, nalinkovaná. No kvalita tejto interpretácie prevýšila to, čo sme doteraz mali možnosť u nás počuť. A najmä plechové dychy (špeciálne trombóny) – mali potrebnú razanciu, už v úvodnej téme zneli so svietivým, sviežim zvukom, zbytočne nepredlžovanými frázami. To je presne to, čo robí Gershwina takým unikátnym – nový, svieži zvuk, na rozdiel od klasiky, ktorá sa v tom období mohla javiť publiku ako vágna. Gershwinovi sa podarilo dostať „čiernu hudbu“ do veľkých koncertných sál a spravil to sofistikovane, no zároveň ponechal živelnosť jazzu z ulíc a jazzových klubov.
Najhoršie, čo sa v interpretácii tohto diela môže stať, je akademický prístup (áno, aj také sa omylom ocitli na tejto planéte). V interpretácii SOSR a sólistu večera sa snúbila zemitosť černošskej hudby s jemnými nuansami. Spočiatku to bol hektický, spontánny klavír kombinovaný s jemnými nuansami, no neskôr sme v interpretácii vnímali tú inštrumentálnu čistotu celého orchestra. Skladateľ totiž necháva v dialógoch so sólovým nástrojom vyznieť jednotlivé skupiny orchestra. Orchester dosiahol brilantnú čistotu zvukov. Ohromujúce bolo aj dynamické stvárnenie a rytmika orchestra. Orchester akoby obkolesoval klavír, dosiahol dobrú, vyváženú hladinu, opakujúci sa motív znel v precítenom rubate, aby potom prišla gradácia plechov. Burácanie orchestra versus jemné sóla, ale aj vtipné sonórne plochy, ktoré Lenárd nechal patrične vyznieť. Aby vzápätí mohol zrýchliť a hudbu zdynamizovať. Bol to optimizmus a živosť, ktorú z hráčov dostal.
Jazzová kadencia, na ktorú všetci čakáme, bola voľná, bravúrne vystupňovaná, s citom sa opakujúci motív obklopovali technicky náročné party. Tie espauzy, ktoré Fančovič vo svojom sóle robil, aby si vychutnal živelnosť a humor tohto partu (pred tušiacou gradáciou), presvedčivé kontrasty, jeho spôsob práce s rubatami a agogikou, ktoré ústili do mohutnej akordickej pasáže – bol to ohromný zážitok. To máte tak, keď sa správny klavirista ocitne na správnom mieste a má repertoár, ktorý sa mu bytostne hodí. Tú jazzovú pulzáciu nezahrá hocikto, rovnako Fančovičov timing, zmysel pre budovanie napätia.
No aj orchester – Gershwin nebol typ, ktorý sa vyžíval v masívnom zvuku, naopak. Záťaž kládol na sólistov a rozhlasáci ukázali, že dokážu intímne momenty kombinovať s jazzovou energiou. A majú dobrých sólo hráčov. V necelých 20-tich minútach tejto skladby je skrytý celý vesmír. Je to lyrika kombinovaná s explozívnymi časťami, príťažlivé spomalenie, intímny vzťah klavíra k orchestrálnym hráčom, sóla, to všetko smeruje vo veľkolepé finále. Rozhlasáci dosiahli to, čo táto skladba predstavuje – od úvodného klarinetu, vychádzajúceho slnka, sa pred vašimi očami odohráva celý deň, so všetkými turbulenciami, krásami a rozmanitosťami, ktoré si len viete predstaviť. Energia v tejto interpretácii bola udržaná od úvodu až po samý záver – takto sa udržiava pozornosť poslucháča. V Slovenskom rozhlase ste sa ani sekundu nenudili, bol to život sám, ktorý pramenil z hudby.
Záver koncertu bol triumfálny. Ravelovo Bolero patrí medzi najobľúbenejšie kusy skladateľa. Možno z obsahovej stránky je táto skladba minimalizovaná na jeden motív, no prevedenie tejto skladby musí byť (a aj bolo) fascinujúce. Postupne sa stupňujúci motív, práca s crescendami, to nie je všetko, čo poslucháč musí počuť ako hypnotizujúci účinok sily. Sú to kontrasty, sóla dychov, medzi jednotlivými nástrojmi.
Mäkkosť drevených dychov sa niesla pod neustále plynúcou, nemeniacou sa rytmickou štruktúrou. Každý z nich uviedol motív v hladkom, spevnom legáte – skladba je síce ovplyvnená španielskou hudbou, no tie nuansy dychov, to je presne to, čo je základ francúzskej hudby. Flauta, klarinet, hoboj – zneli s prekrásnou spevnosťou a čerešničkou na torte boli bubeníci, s charakteristickým rytmom, ponad ktoré sa sólové nástroje niesli. Keď aj niektoré poloinscenačné predvedenia s tanečnicou, naše publikum v Slovenskom rozhlase malo troch bubeníkov v španielskych kostýmoch. Bolo to teda predstavenie, ktoré uchvátilo nielen hudobne, ale i vizuálne. Udržať toto napätie celý čas, pridať plechové dychy s neuveriteľne krásnymi portamentami, ktoré podčiarkli tento motív a zosobnili tak charakter melódie, to boli hlavné atribúty, prečo bola táto interpretácia taká unikátna. Neustále pulzujúce sláčikové nástroje podporovali rytmus, no udržiavali stabilnú dynamickú hladinu piána, až kým sa orchester postupne nerozrástol. Aj v tejto skladbe sa ukázalo, že SOSR má vynikajúcich sólistov – od drevených dychov počnúc, cez plechové dychy, ale i orchester celý, ktorý to napätie pod taktovkou a postupne rastúce crescendo v plnej sile nakoniec predviedol. S udržaným tempom a precíznym rytmom jednotlivých skupín nástrojov.
Bol to krásne vystavaný program – ľudia potrebujú počuť aj známe kusy. Riziko niekedy je, že počuť aj tú najdrobnejšiu chybu, no verte, že počas tohto koncertu sa to nestalo. A záver Bolera? Samozrejme, katarzia, ktorú tak očakávame – rastúci, úžasný hudobný kolos a motív, ktorý potom neviete z hlavy dostať ešte celý večer.
Zuzana Vachová
Foto: RTVS
Titulná Foto: Zdenko Hanout
