Šéfdirigent Ondrej Lenárd sa snaží Symfonický orchester Slovenského rozhlasu rozvíjať repertoárovo, technicky, ale najmä výrazovo. V dramaturgii sa objavujú diela, ktoré sú doslova piliermi orchestrálneho hrania, rozvíjajú hráčov, ich technické a výrazové kvality. K takým dielam bezpochyby patrí aj symfonická báseň Richarda Straussa Tak povedal Zarathustra, op. 30.
Ôsmy abonentný koncert sezóny 2022/2023 Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu v piatok 28. apríla 2023 sa niesol v slávnostnom duchu: bol venovaný 30. výročiu vysielania Radio Slovakia International. Tento okruh RTVS vysiela už tri desiatky rokov správy, rôzne témy, relácie o Slovensku do zahraničia a pre zahraničných Slovákov do celého sveta. Vysiela v 6 jazykových verziách: po anglicky, nemecky, francúzsky, rusky, španielsky a slovensky. Ako jediná rozhlasová programová služba na Slovensku vysiela v cudzích jazykoch. Čo sa týka hudby, ponúka Radio Slovakia International výlučne slovenskú tvorbu a interpretačné umenie zo všetkých období populárnej, klasickej a ľudovej hudby. Poslucháčom sa prihovorila intendantka RSI Jozefína Mikleová, programový riaditeľ RTVS, večer moderovala Hana Rapantová.
Divákov čakal nabitý program: úvodná skladba večera Ota Ferenczyho Finále pre veľký orchester z roku 1958, ktorú skladateľ venoval oslobodenej Bratislave, bola atmosférou prepojená so slávnostným zameraním večera. Následná dramaturgia už priniesla hĺbavé, závažné diela, ktoré myšlienkovo zaklincoval Straussov Zarathustra. Sólistom bol mladý klavirista Ryan Martin Bradshaw, koncert znel pod taktovkou šéfdirigenta Ondreja Lenárda.
V duchu dobrých tradícií, aj tento koncert sa začal skladbou slovenského autora. Ferenczyho Finále pre veľký orchester znelo s potrebnou dynamikou, razanciou a temperamentom – prvá časť skladby má v sebe ohromnú pulzáciu, je v rýchlom tempe, aby ju následne striedal lyrický úsek, ktorý sa plynulo pretaví do rýchleho tempa, s ďalšími až rapsodicky stavanými pomalými, fragmentárnymi úsekmi. Skladateľ využil v hudobnej reči moderné kompozičné postupy, či už v rytme alebo harmónii. Plechové dychy proti plynulej sláčikovej sekcii vytvárali energické kontrasty a vďaka vynikajúcemu ťahu orchestra pod taktovkou Ondreja Lenárda sa hudbu podarilo udržať v napätí. Precízne vyhraté rýchle úseky sláčikov (koncertný majster Lukáš Szentkereszty), ktoré boli neustále atakované kontrastnými, krátkymi motívmi plechových dychov. S dynamikou pracoval orchester vo vyvážených hladinách: rozvíjajúci sa motív, ktorý sme počuli v koncentrácii najmä v drevených dychoch, popri ktorom sa odohrával samostatný hudobný tok – v rýchlom sprievode sláčikov, či spomínanými rytmicky kontrastnými krátkymi motívmi v plechoch, dokázal v tejto sonoristickej vrstve vyznieť. Aj folklórne vplyvy skladby umocnili slávnostnú atmosféru koncertu. Tento krátky, no o to hutnejší kus bol úvodným vstupom, ktorý dokázal adekvátne podčiarknuť oslavnú náladu, no pritom v modernej, až súčasne znejúcej skladbe.
Koncert pre klavír a orchester a mol, op. 54 Roberta Schumanna patrí medzi najpopulárnejšie diela v klavírnej literatúre. Je to viacžánrový koncert, ktorý vyzdvihuje do popredia symfonizmus. Aj preto je otázka na klaviristu, do akej miery sa vie vysporiadať s partom a začleniť ho do orchestra, s tým, aby ústredná téma diela nezanikla. Spojenie sólového nástroja, jeho začlenenie do symfonického orchestra, je najväčšou výzvou pre klaviristov. Schumannov koncert sa nekoncentruje až tak na prezentáciu virtuóznych schopností sólistu, hoci rozhodne je v ňom aj dostatok technických výziev.
16-ročný klavirista Ryan Martin Bradshaw, ktorý je rezidenčným sólistom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, už v minulosti publiku dokázal, že si vie s romantickým repertoárom poradiť, rovnako ako s komunikáciou s orchestrom. V tomto smere mu pomáhajú aj skúsenosti, ktoré postupne naberá – najmä na koncertoch vedených šéfdirigentom Ondrejom Lenárdom. Je citeľné, že jeho prejav je čoraz vycibrenejší a kompaktnejší, najmä čo sa práce s orchestrom týka.
Prvá časť klavírneho koncertu Allegro affettuoso voľným charakterom pripomína hudobnú formu fantázie – skladateľ dielo pôvodne zamýšľal ako samostatnú skladbu – Fantáziu pre klavír a orchester. Už prvá časť, sama o sebe, tvorí akoby samostatný, miniatúrny koncert. Nie je to typická forma, akú nájdeme v klavírnych koncertoch, každá z troch má svoj vlastný charakter a najmä tempo. Celá táto časť je postavená na práci s jedným hudobným nápadom – vytvorený hudobným anagramom mena pre Claru Schumannovú. Výstavba tejto časti je náramne dôležitá z hľadiska celkovej výstavby diela. Ak sa mnohí klaviristi utiekajú k afektovanému prejavu a hneď, ako zaznie prvé klavírne sólo, je počuť precítené výlevy v prehnane pomalých tempách, potom interpretácia v Slovenskom rozhlase mala ďaleko od tohto prekonaného prístupu. Mierne rýchlejšie tempo sólistu a orchestra pod taktovkou šéfdirigenta zabezpečilo udržanie celistvosti fráz, pričom esteticky ani štýlovo dielo neutrpelo.
Vyvážené, jednoliate, krásne homogénne, pritom znelé, farebné piáno, znelo zo sólového klavíra, s jemnými agogickými prvkami. Súvislosť a ľahkosť fráz v podaní Ryana Martina Bradshawa s jeho prirodzeným zmyslom pre muzikalitu, nadväznosť na motívy sólových orchestrálnych partov, zmysel pre dialóg s orchestrom – to boli hlavné znaky interpretácie tohto diela. Hudba pritom nestagnovala, zásadným jej prínosom boli práca s tempami – či už maestro Lenárd viedol orchester ku kulminačnými pohybom, rovnako bola táto tendencia citeľná u sólistu. Aj preto sa klavírny koncert zmenil v prekrásne, romantické rozjímanie.
Schumannovo dielo – to je samostatný zvukový svet, v jednej ústrednej myšlienke. Intímne pasáže s klavírom a drevenými dychmi (hoboj, klarinet, flauta a Schumann využíva aj klarinet in A s vrúcnejším tónom), vytvárali priestor pre rozjímanie, tutti úseky podčiarkli vnútorný dramatizmus. Andante espressivo so zmenou metrorytmickej štruktúry na 6/4 s rozloženými akordmi (klavír) a klarinetovým sólom priniesli zádumčivosť a clivotu, no postupné preberanie témy klavírom bolo zvládnuté plynulo a s náväznosťou. Hrať s takou precíznosťou pre výstavbu a dynamiku, tak kompaktne, včlenený do orchestra, no pritom ako sólový nástroj nezaniknúť, si vyžaduje nielen skúsenosti, ale najmä cit pre hĺbku a poetiku diela a vnútorný zmysel pre rytmiku. A samozrejme – nájsť ten vzácny kompromis medzi výrazom, aby klavír neprešiel do afektu, no stále si zachovával veľký zmysel pre romantický výraz. Túto rovnováhu sa na koncerte podarilo vo vzácnej súhre s orchestrom dosiahnuť.
Dve kadencie pred záverečnou kodou prvej časti poskytli sólistovi priestor – zvlášť v druhej mal možnosť ukázať konečne aj bravúru. Je to typ interpreta, u ktorého nepočujete nečistoty, o akordy sa dokáže o prieť dostatočne, trilky v jeho podaní sú čisté a vyvážené. Jeho zmysel pre vyspievanie melódie romantickej literatúre pristane, za čo ho po búrlivej kode odmenili aj prítomní v publiku potlekom (!) dostatočne si zrejme nenaštudujúc, že ide o trojčasťové dielo. Ešteže druhá časť nadväzuje na finále bez pauzy.
Intermezzo: Andantino grazioso prinieslo mnoho krásnych momentov v orchestri – vrúcne sláčiky úvodom, ale i neskôr predstavená téma vo violončelách mali tú nezameniteľnú príchuť romantického slohu, hoci často ich počúvame v rôznych interpretáciách len ako strnulý doplnok. Aj pomalá časť Schumannovho koncertu je však popretkávaná rozmanitými náladami, ktoré pod taktovkou šéfdirigenta Lenárda ostali nielen zachované, ale dokonca zdôraznené. Finále koncertu Allegro vivace je písané v durovej tónine, čím od začiatku naberá bujarú náladu. Dve kontrastné témy – z úvodnej časti a nová, kontrastná, postavená na výraznom rytmickom prvku, boli zreteľne oddelené, a v sále vyznel ich kontrastný charakter. Spomínaná druhá téma, ktorá sa objavila ako nový prvok, z inak najvirtuóznejšej časti, ktorá dáva priestor klaviristovi nielen v ďalšej kadencii, má evidentné prvky barokového slohu, dokonca pripomínajúce Bachovo dielo. Tomu zodpovedala aj interpretácia, oprostená od romantizmu, triezva, akcentujúca rytmus. Radostný, búrlivý záver po kontrastných hudobných materiáloch, v ktorých sa prezentoval najmä sólový nástroj, predstavuje Schumanna v tomto jedinečnom diele ako umelca plného života, čo sa nedá povedať o každom jeho diele.
Šéfdirigent Ondrej Lenárd sa snaží Symfonický orchester Slovenského rozhlasu rozvíjať repertoárovo, technicky, ale najmä výrazovo. V dramaturgii sa objavujú diela, ktoré sú doslova piliermi orchestrálneho hrania, rozvíjajú hráčov, ich výrazové kvality. K takým dielam bezpochyby patrí aj symfonická báseň Richarda Straussa Tak povedal Zarathustra, op. 30.
Strauss napísal svoju dlhú báseň Also sprach Zarathustra v roku 1896, inšpirovanú románom filozofa Friedricha Nietzscheho. Vzniklo nezvyčajne monumentálne dielo, ktorým hudobne stvárnil výber z pôvodne 80 kapitol Nietzscheho tvorby. Samotný Nietzsche o svojom diele, ktoré možno chápať či už filozoficky alebo aj ako prozaicky stavanú báseň, tvrdil, že ide o symfóniu. K autorovmu textu sa ponúka mnoho subjektívnych výkladov, napokon, rovnako ako aj k Straussovej hudbe. Napokon, skladateľ sa raz vyjadril, že hudbou sa dá povedať čokoľvek a ľudia tomu nemusia rozumieť. V kontexte diela, ktoré má doteraz viacero výkladov, patrí medzi jeho najobľúbenejšie, no jedným dychom treba dodať, že aj medzi najmenej objasnené, čo sa významovosti týka, sa to javí zo strany Strausa ako dobre mierený vtip.
Nebyť Kubrickovho kultového filmu 2001: Vesmírna odysea, ktorý práve Straussovu symfonickú báseň preslávil, zrejme by ani nebolo až takým magnetom pre ľudí. No práve to neustále opakovanie úryvku z introdukcie sa stalo pre ľudí identifikátorom. Režisér Kubrick ani nebol ďaleko, keď práve tieto takty použil vo svojom filme ku konkrétnej scéne. Strauss skutočne zobrazuje východ slnka nad vrcholom hory – je to úvodná scéna z Nietzscheho diela, ktorá je aj citovaná v partitúre. Známy motív v trúbkach sa vinie celým dielom. Nehudobné obrazy dokázal Strauss spracovať prostredníctvom hudobného jazyka s neuveriteľnou vynaliezavosťou v inštrumentácii a hľadaním nových farebných možností. Môžeme v ňom vidieť aj filozofický traktát, no v prvom rade je to veľké, monumentálne dielo, ktoré si vyžaduje precízne, čisté technické hranie, prelúskanie sa náročnými, temnými harmóniami a vytvarovanie jednotlivých častiach tak, aby tvorili logickú štruktúru. Keď aj za hudbou nevieme vidieť obrazy, vždy dokáže mať poslucháč pocit monumentálneho diela – a pôžitok z absolútnej hudby.
Pod taktovkou šéfdirigenta Lenárda sme počuli veľkolepé, impozantné, romantické, dielo s plným a bohatým zvukom. Od úvodných, tajomne a mysticky znejúcich tónov, až po jasný obraz východu slnka, cez ďalšiu časť Von den Hinterweltlern, s dômyselnou dynamickou výstavbou. To, ako sa z gradácií a veľkých fortissimo častí dokázal orchester stíšiť a postupne nabaľoval ďalšie zvukové vrstvy, aby sme počuli jasne a zreteľne „zvolať“ lesný roh s myšlienkou – Credo in unum deum (verím v Boha jediného), s prekrásnou hymnickou časťou ako odpoveďou v sláčikoch, bolo výsledkom dômyselnej výstavby. Spôsob naberania dynamickej intenzity bol pritom plynulý a nebadaný, čím sa dosiahla nielen istá mystika, ale najmä kompaktnosť diela.
Našťastie, maestro Lenárd nezvolil moderný, vecný spôsob dirigovania, ktorý by menej zdôrazňoval práve tieto gradačné úseky. V duchu línie, že v prvom rade treba stvárniť absolútnu hudbu, potom za ňou hľadať obsah (ktorý si aj tak každý poslucháč, zvlášť pri tomto diele môže asociovať vlastný), a vytvoriť majestátny zvukový obraz diela, sa niesla aj interpretácia tohto večera. Počuli sme žalospev v decrescende, ktorý viedol následne k téme vo violončelách a kontrabasoch, začínajúcej v tej najtichšej možnej hladine. Chromatická melódia a pianissime je niečo, čo okamžite vzbudí pozornosť – presne opačný extrém drámy, ktorá má v tomto diele jasne naznačuje ústrednú myšlienku – meditáciu o zmysle života. Postupným nabalením nástrojov túto tému Strauss spracoval ako fúgu. V ponurosti a zúfalstve, ťažobe života, bo Strauss majstrom v „maľovaní“ partitúry, rovnako tak vedel ihneď striedať ďalšiu náladu diela, ktorá sa vykladá ako Zarathustrov smiech. Bol to priam emocionálny výbuch v orchestri, ktorý bol však hneď vystriedaný energickou fúgou – jej motív vrcholil v obrovskej gradácii.
Jedným z najväčších posluchových zážitkov bola určite aj interpretácia Das Tanzlied, v ktorej sme počuli husľové sólo koncertného majstra SOSR Lukáša Szentkeresztyho. Správne odhadol spôsob, ako tento valčík hrať – nie je to ten noblesný, krásny, elegantný tanec, skôr jeho ťažkopádnejšia, bežnému človeku bližšia, realistickejšia verzia. Napriek tomu však musí maž zachovaný svoj typický rytmus a frázovanie, na základe ktorého ho hneď viete identifikovať. Práve Valčík graduje do záverečnej časti symfonickej básne – Nachtwandlerlied, v ktorej necháva paralelne naraz znieť dve tóniny. Tento nestabilný záver a harmonický konflikt medzi husľami, drevenými dychmi, harfe, na druhej strane oproti durovej tónine je to zjavný mol v čelách a kontrabasoch, ponecháva záver v skladby v jednom veľkom otázniku.
Aj tento koncert nás presvedčil o vysokých kvalitách symfonického orchestra, no najmä zápal hráčov, s ktorým dokážu prelúskať aj náročný repertoár, formuje celý výsledok. Tak ako to bol Schumannov klavírny koncert vyzdvihujúci sólové nástroje, rovnako i existencializmom poznačená symfonická báseň druhej polovice večera.
Zuzana Vachová
Foto: Milan Krupčík/RTVS
